PRÍBEH MOJOJ PRIATEĽKY

            Prvé tehotenstvo mojej priateľky Ivety bolo ťažké už od jeho začiatku. Bývalo jej zle, točila sa jej hlava, mala bolesti. Koncom tretieho mesiaca spontánne potratila. Lekári jej odporučili, že by bolo dobré do roka otehotnieť znova. Jej šance pre narodenie dieťaťa by vraj boli väčšie ako neskôr.
            Podarilo sa. Po pol roku Iveta znova čakala dieťatko. Opäť s bolesťami, závratmi a nevoľnosťou. Navyše s veľkým strachom, či to aj tento raz nedopadne rovnako ako pred pol rokom.
            Niekoľko posledných týždňov pred pôrodom strávila v nemocnici pod dohľadom lekárov.
            Stela sa narodila zdravá. Bola krásne ružová a jej rodičia si ju odnášali domov ako zlatú olympijskú medailu – ako zaslúženú odmenu za obety a utrpenie, ktoré za deväť mesiacov tehotenstva spolu prežili.
            Pre ťažké znášanie Ivetinho tehotenstva sa bránili ďalšiemu dieťaťu. Po čase však fyzické bolesti preboleli a Iveta s manželom predsa začali zvažovať, či by malej Stelke nedarovali súrodenca.
            Materinské city prevládli nad strachom a Iveta opäť otehotnela. Čakali chlapčeka a fyzické bolesti a nevoľnosť, ktoré brala Iveta už ako prirodzenú súčasť svojho tehotenstva, sa tentokrát nedostavili. „Možno preto, lebo to bude chlapček,“ pomyslela si Iveta.
            Jedného dňa mi prišla od Ivety SMS, že porodila syna. Úprimne som sa tešila. Už som si v duchu predstavovala spoločné kočíkovanie a hry našich detí. O hodinu prišla ďalšia správa – s hrozivou vetou: „Chlapčeka mi vzali na Kramáre. Previezli ho vrtuľníkom, má srdcovú vadu, s akou sa rodí jedno dieťa z milióna. Bojím sa oňho.“
            „Chlapček mi zomrel,“ znela tretia SMS.
            Rozplakala som sa, akoby bol môj vlastný.
            Za deväť mesiacov čakania, odkladania vecičiek a hrkálok po mojej o pár mesiacov staršej dcérke a sledovania, ako Ivetino bruško rastie, som si tohto ešte nenarodeného tvorčeka stihla obľúbiť.
            „Pane, prosím, daj jej silu,“ opakovala som stále dookola. Od toho dňa ešte mnohokrát, pri každej správe od Ivety z východného Slovenka.
            Po pár dňoch, ubolená na tele i na duši nastúpila do práce. Vylíčila mi, ako jej urničku s popolom syna poslala bratislavská nemocnica poštou v balíčku. Bez akéhokoľvek upozornenia. Jednoducho si prišli po balík na poštu a až doma šokovaní pochopili, čo je v ňom.
            Iveta sa na pár mesiacov odmlčala. Vysvetlila mi, že ma má rada, ale teraz potrebuje svoju bolesť pretrpieť sama, v kruhu najbližších. Povedala mi, že v Boha síce neprestala veriť, ale sa cíti ním oklamaná, zradená. Myslela si, že keď bude dobrým človekom, bude ju Boh požehnávať. Toľko zlých, namyslených a necitlivých ľudí okolo nej sa malo tak dobre. Postavili si domy, kúpili si autá, mali kopu detí, ktoré ani nechceli. A na ňu a jej rodinu sa valí nešťastie za nešťastím. „Prečo je Boh tak nespravodlivý?“ pýtala sa.
            Po čase sa opäť ozvala. Chcela, aby som ju prišla navštíviť. Povedala mi, že na internete a neskôr aj naživo absolvovali s manželom niekoľko stretnutí s rodičmi s podobným alebo ešte ťažším osudom. Oni jej rozumeli. Niektorí tiež spočiatku zanevreli na Boha. U Ivety sa jej vzdor zlomil jedinou vetou: „Buď vďačná za to jedno dieťa, ktoré máš zdravé.“
            Na druhú návštevu priateľky Ivety som vzala so sebou už aj svoje deti. Hrali sa s bábikami a malá Stelka im vysvetľovala, že má v nebi takého bračeka.
            O rok sa Stelke narodila zdravá sestrička.

(zdroj: prevzaté z časopisu Miriam 09/16, upravené, autorka Beata Michelčíková)